Sú takí ako my, alebo Turecké impresie

Len čo sa v meste Čubuk, vzdialenom pár kilometrov od tureckej Ankary, ukončili oslavy sviatku Eid Mubarak na záver pôstneho mesiaca ramaddán, jeho obyvatelia mali znova dôvod tešiť sa na nadchádzajúcu veľkú udalosť.
A možno presne v čase, keď muezín z minaretu zvolával veriacich k večernej modlitbe al Ishaa, sa sabinovský autobus plný detí, ich učiteľov a zástupcov mesta vydával na ďalekú cestu. O 40 hodín neskôr sa už prizerali západu slnka v stovky kilometrov vzdialenom Turecku.

24.9.2009 sa čubukské ulice zaplnili množstvom obyvateľov vítajúcich hostí Medzinárodného kultúrneho festivalu uhoriek – turşu /turšu/. Slávnostný sprievod bol zmesou hudby, spevu, tanca a pestrých krojov. Medzi zástavami Iránu, Kazachstanu, Gruzínska, i domáceho Turecka hrdo viala i tá naša slovenská a prítomnosť zástupcov z jedinej európskej krajiny hlasno dávali najavo i drevené rapkáče.

Počas štyroch festivalových dní absolvovali deti z folklórneho súboru Nezábudka, ktorý už niekoľko rokov úspešne pracuje pri ZUŠ, viac než 8 vystúpení. Hudobnú zložku vedie B. Mičková, spevácku S. Kovalíková , tanečnú S. Selčanová a v Turecku im svojou hrou vypomohla aj J. Majerničeková.

Zaujímavosťou je, že Nezábudka bola jedinou naživo hrajúcou hudbou - ostatní tanečníci boli sprevádzaní reprodukovanou hudbou. A tak si ázijskí umelci mali možnosť naživo pozrieť hru na kontrabas či akordeón. Pre nás možno bežné, ale pre nich veľmi exotické hudobné nástroje. Za zmienku stojí aj skutočnosť, že náš súbor bol jediný amatérsky medzi ostatnými profesionálnymi, preto iste potešili vyjadrenia obdivu voči precíznosti, synchrónnosti a choreografickej nápaditosti našich tanečníčok. Obdiv bol však obojstranný. Sabinovčania na ostatných tanečníkoch mohli oči nechať pre ich krásne bohato zdobené kostýmy, ktorých počas vystúpenia vystriedali aj niekoľko.

Naša výprava si okrem iného pochvaľovala zjavnú pohostinnosť a starostlivosť hostiteľov, lichotivo pôsobil aj mediálny záujem o naše deti.T. Hajzušová a P.Čorňaková to vyjadrili za všetkých : "Aspoň na chvíľu sme zažili svetlá reflektorov. Každý sa chcel s nami fotiť a cítili sme sa ako celebrity."

Predvečer posledného festivalového dňa patril Slovensku a tak sa deti predviedli v plnom lesku polhodinovým večerným programom. Podporu v publiku mali aj vďaka prítomnosti veľvyslanca Slovenskej republiky v Turecku V. Jakabčína s manželkou, primátora Sabinova P. Molčana s manželkou, prednostu mestského úradu J. Mačišáka, vedúcej odboru školstva V. Znancovej, poslanca mestského zastupiteľstva L. Halušku, vedúcej kultúrneho strediska M. Mikovej i riaditeliek mestských základných škôl A. Mladej a D. Lenkovej. Riaditeľka ZUŠ K. Heredošová bola na svojich žiakov i kolegov právom hrdá.

Celý festival sa niesol v duchu spoznávania sa prostredníctvom tradícií, nadväzovania nových priateľstiev, upevňovania tých existujúcich, vzájomného obohatenia cez hudbu, spev a tanec. Nikto nehľadal rozdiely, všetci si rozumeli napriek jazykovej rôznosti a kultúrnej inakosti, vzájomne sa obdivovali pre jedinečnosť, pestrosť a neopakovateľnosť, ktorá nerozdeľuje, ale spája. Úsmevy, srdečnosť,  dobrá vôľa, láska k umeniu a priateľstvo rúcali geografické hranice a utvrdzovali všetkých v presvedčení, že v podstate sme všetci rovnakí.

Počas pobytu u našich tureckých priateľov samozrejme zostal čas aj na krátku prehliadku Ankary, jej kultúrno-historických pozoruhodností, múzea M. K. Ataturka, mešity, ale aj typického orientálneho bazáru.
V závere festivalu organizátori demonštrovali myšlienku spájania krajín spoločným tancom, ale ako sa zhodli S. Kovalíková a J. Majerničeková: "My sme v zákulisí boli spojení už dávno."

Počas spiatočnej cesty hádam nebolo nikoho, kto by nevyjadroval spokojonosť a veľmi pozitívne emócie. K. Heredošová a B. Mičková vyzdvihli kvalitnú prácu všetkých zúčastnených: "Napriek únave podávali deti vynikajúce výkony, vedeli podržať kolektív a správali sa vysoko profesionálne" a so smiechom dodali : "Úžasné deti a úžasné kolegyne".

Ak by sa ešte i dnes niekto opýtal kohokoľvek z návštevníkov „mesta uhoriek„ na dojmy, bez váhania by odpovedal ako M. Halušková a V. Kovalíková : "Radi by sme sa tam vrátili – hoci aj hneď."

Patricia Džalaiová